Domovina moja...

Tvorba podstatných mien z imperatívu slovies.

Podstatné mená sa zo slovies tvoria viacerými spôsobmi, tak napríklad vidieť- vidina, videnie, jasnovidec a podobne. Chcem popísať jeden zvláštny spôsob, ktorý sa používa v slovenskom jazyku odjakživa, ale je nepoznaný, používaný bez uvedomovania si jeho podstaty. Je to tvorba podstatných mien pomocou rozkazovacieho spôsobu slovies.

Takto sa netvoria podstatné mená všeobecne, ani bežne. Ide o označenia, nesúce v sebe emočný náboj, alebo pomenovanie zvláštneho charakteru nositeľa daného označenia. Viacero takýchto pomenovaní sa vyskytuje v rozprávkach. V nich sa odráža starý, už neproduktívny tvar rozkazovacieho spôsobu v starej slovenčine, respektíve staroslovienčine. Tento starý tvar bol zakončený koncovkou "-i": chodi!, robi!, piši!. Z tohoto tvaru pochádzajú rozprávkové mená Lomidrevo(lám drevo!), Valibuk(váľaj buk!), Miesiželezo(mies železo!).

Novší, súčasný tvar imperatívu už nepoužíva koncovku "-i". Rozprávkové mená tohto typu sa tiež objavujú: Nedajsa, Nebojsa, Kakaj-kráľ, Vševed,

Treťou skupinou sú emotívne označenia osôb, vyznačujúcich sa istou vlastnosťou- obvykle negatívnou: búchaj(hlučný, neokrôchaný človek), táraj(táravý človek), lapaj(neposedný, všetečný človek), zlodej(človek, ktorý robí zle, kradne), cigáň(kto cigáni, klame), vydriduch(človek, ktorý zdiera), pobehaj, lapiduch, odroň, motaj, hútaj, papaj(používaný skôr v zdrobneline papajko), čarodej(konaj kúzlo),...

Ďalej sú to názvy niektorých živočíchov: medveď(zviera, ktoré vie, kde je med), drevotoč(točiť vo význame vŕtať), črvotoč, drevokaz.Patrí sem aj kolotoč(tu už vo význame krútiť). Neistý, ale možný je aj takýto pôvod slov mor(moriť), olej(oliať), hnoj(hniť), miestnych názvov Chvatimech, Budislava.

Tento spôsob tvorby podstatných mien je v súčasnosti neproduktívny, nepoužívaný k bežnej tvorbe slov. Dokonca aj slová, ktoré uvádzam, sa zo slovnej zásoby vytrácajú, mladá generácia ich odmieta ako príliš dedinské, starosvetské, nahrádza ich cudzími výrazmi. To ale neznamená, že ich jazykovo cítiaci človek nemôže používať na obohatenie reči, alebo že si autor nemôže týmto spôsobom vytvoriť aj nové slovo. Veď jazyk žije ďalej.